streda 28. januára 2015

Z denníka katolíčky




Milý denníček, ako vieš, som dieťa z katolíckej rodiny. Bola som katolíčka, som katolíčka a katolíčkou aj ostanem - koniec koncov, sviatosť krstu je neodňateľná, takže de facto aj keby som sa ako sa vraví v jednom českom filme “pokrájela na takovýhle nudličky IIIII”, tak katolíčkou budem až do smrti. A verím v boha. Avšak moja predstava o ňom je asi hodne vzdialená všetkým tým deklarovaným. Vytvorila som si svoj vlastný obraz a v podstate svoju originálnu vieru v stvoriteľa sveta. Lebo ako vieš denníček, veľmi striktne rozlišujem, čo je viera a čo je cirkev a názory, ktoré práve hlása cirkev mi prídu úzkoprsé, stredoveké, demagogické a častokrát diskriminačné a znevažujúce isté skupiny ľudí. Čiže to, čo káže cirkev ma nezaujíma. Bodka.

Našťastie som nevyrastala v rodine bigotných obmedzených sfanatizovaných kresťanov, boli sme takí tí praví katolíci, ako majú podľa mňa byť. Áno, chodila som každú nedeľu do kostola (boli dokonca časy, kedy aj každý večer), navštevovala som pravidelne hodiny náboženstva, a občas padali u nás pri výchove poznámky dosť pritiahnuté za vlasy, typu: “keď budeš klamať, tak anjelom v nebi budú za to strihať krídla!” alebo: “keď dievčatá hrajú karty a hazardné hry, panna Mária plače!”. . .  ok, dobre dobre, občas to bolo trošku mimo realitu. ALE!

Ale vychovávali ma k užitočným a pekným kresťanským hodnotám. Často som počúvala “miluj blížneho svojho ako seba samého” a to bez ohľadu na to, či je malý, tučný, krásny či škaredý, múdry či hlúpy. Preto dnes nerobím žiadne rozdiely, je mi jedno, či niekto vyzerá tak či onak, či nakupuje v značkových butikoch alebo v sekáči, či je vegetarián alebo zbodne na posedenie pol prasaťa na šťave, či je teplý, žije v celibáte alebo mu smrdia nohy (takých známych mám celkom aj dosť :))

Hovorili mi:  maj rada ľudí aj s ich osobitosťami a aj napriek tomu, že sú iní ako som si ty, veď ich inakosť z nich robí výnimočnosť.. Preto mám tak rozmanitých kamarátov - ženy, mužov, deti, bielych, cigáňov, bez práce, učiteľky, tanečníkov či vedcov, mladé mamičky, staré babičky, ateistov, dedinské puťky aj auparkové pipipny, dokonca kamoším aj s pár psami a 1 mačkou.

Alebo dennodenné heslo dňa v našej domácnosti: hosť do domu, boh do domu, spôsobili, že som pohostinná a skvelá hostiteľka, ktorá neváha rozdeliť sa o posledné.

Som ústretová, kamarátska (moja sestrička tvrdí, že ja sa po hodine spaktujem aj so samotným Luciferom :)), ochotná pomôcť, vybavím, vyriešim, postarám sa, navarím, upracem, donesiem, zostrojím. Keď môžem, pomôžem. Hocikomu, hocikedy. Veď toto je podľa mňa to, ako sa má správať dobrý katolík.

A stále chodím do kostola. Nie však na omše. Nepotrebujem na povel vstávať, klakýnať si, či len čo prídem pred kostol vidieť, ako mi strkajú pred tvár košík na peniaze...a potom znova počas omše tie isté košíky a potom opäť, keď odchádzam z kostola...dajaký ten košikár sa určite celkom isto v každom jednom kostole na Slovensku aj uživí... Nepotrebujem vidieť, ako okolo mňa ženy čumia v lavici do blba a muži pochrapkávajú. A počúvať mnohé znudené kázania už stý krát dokola.. Chodím tam, aby som porozjímala a sama sa porozprávala s bohom, keď je sám aj on a má na mňa čas.

Rodičia ma viedli ku katolíckemu spôsobu života, čiže zo mňa vychovávali slušného a zdvorilého človeka, ale nechali plne na mne, aby som si už ďalšiu cestu vybrala sama, do ničoho ma nenútili a nechali ma obzerať sa okolo seba, dozvedieť sa všetky informácie, v ničom mi nebránili a dali mi voľnosť v tom, ako, kde a s kým chcem žiť. Moji rodičia nie su vôbec tradiční rodičia a my sme boli kadečo, len nie tradičná rodina, ale spätne môžem s čistým svädomím konštatovať, že sú to tí najlepší rodičia na svete a dopriala by som ich každému dieťaťu na svete.

A teraz tak sedím milý denníček a neveriacky krútim hlavou nad tým, kam sa podeli tie pravé katolícke hodnoty u vás vážení, ktorí sa za tých katolíkov pokladáte, a ktorí ste práve rozpútali tento novodobý hon na čarodejnice. Hanbím sa za to, že tento hnus a bahno idete skrývať za kresťanské hodnoty, že si vôbec s týmto svinstom otierate huby o božie hodnoty a názory.

Kde v Biblii stojí, že nejaký človek má právo byť nadradený inému?? Že jeden človek je lepší ako druhý kvôli čomukoľvek? Kde ste sa dočítali, že niekto, kto je slušný, pracovitý, dobrý, láskavý, ochotný vychovávať dieťa a dať mu láskyplný domov musí dostať povolenie od iného rovnako statusovo umiestneného človeka?

Pýtam sa, kto zomrel a urobil z vás kráľov a nechal vás rozhodovať o tom, ako majú iní ľudia žiť? Bijete sa ako psy v boji za nenarodené deti a za zákaz interupcií a hlásate tu ochranu života a kto vám teda dal právo metaforicky brať teplým ich vlastné životy?! Budete tu hovoriť o tradičnej rodine a o tom, ako z nej plynú zástupy dokonalých “čistých” a NORMÁLNYCH detičiek (spomeňte si, takí, čo sa mali za nadradených tu už boli, takí, čo sa domnievali, že sú niečím viac, čo sa vyvyšovali nad všetky ľudské rasy a ostatní pre nich boli len podradný odpad a popremýšľajte nad tým, kde a ako toto hnutie skončilo a čo malo za následky).

Skrývate sa za heslo: všetko je v prospech detí” ale vôbec nevidíte, ako týmto ubližujete všetkým tým deťom, ktoré žijú so slobodnými matkami a svojich otcov vôbec nepoznajú, a preto sú podľa vás “NENORMÁLNE”, šľapete tým po úsilí chúdiatok matiek z týchto rodín, ktoré musia bojovať o každú korunu, aby svoje deti uživili, keďže sú na výchovu iba oni samé. Znevažujete deti z rozvrátených rodín, ktoré žijú iba s jedným rodičom a už tak dosť trpia tým, že vzťah ich rodičov sa rozpadol a neprospieva im ďalšia škaredá nálepka od vás” NETRADIČNÉ” = nenormálne... Nevadí vám, aké veľké množstvo detí žije v rodinách, kde matka nie je s ich otcom zosobášená a tým pádom sa opäť dostávajú do vašej škatuľky nenormálnosti? Spočítali ste si to? Viete už číslo, koľkým deťom ubližujete týmto konaním? Je snáď tých detí, ktoré chcete ochrániť, viac ako týchto, na ktorých teraz páchate krivdu? A v neposlednom rade, od čoho ich chcete chrániť? Od čoho dieťa uchráni to, že niekde na východnom Slovensku sa dve milujúce ženy nefodtanú do manžleského zväzku? Vidím jedinú hrozbu: uchrániť ich od ľudí, ako ste vy všetci. Netolerantní, dogmatickí, žijúci so stredovekými názormi a s klapkami na očiach. Krutí v hodnotení všetkého, čo sa vymyká zaužívaným zvyklostiam bez ohľadu na skutočnosti a okolnosti.

Hanbím sa za to, že toto vie byť vôbec nejako spájané s katolíckou vierou, že toto je dielom ľudí, ktorí sa dovolávajú boha, pretože to smrdí ohňom pekelným - nenávisťou a neznášanlivosťou voči každému, kto je iný ako ste vy. Skrývate sa za ochranu detí a ja sa pýtam, čo má spoločné s ochranou detí prvá a druhá otázka z referenda?? Kde tam je riziko ohrozenia ktoréhokoľvek dieťaťa kdekoľvek na svete???

Mimochodom, veď existuje aj oveľa rýchlejšie a razantnejšie riešenie, ako je referendum a z neho vyplývajúce náležitosti. Postavte si všetkých teplých - gayov aj lesbičky do radu vedľa seba (ach, pozerať tak na vaše tváre, keby ste zistili, kto všetko z vášho okolia to je, to by stálo za srandu...žiaľ, kvôli takým, ako ste vy, to ľudia taja a boja sa vyjsť s pravdou von, vaše sesternice, bratranci, tetz, ujovia, susedia, niektorí moji teplí známi zo znechutenia a strachu dokonca už zvažujú, že odídu z krajiny a ja už teraz smútim, o akých úžasných, vzdelaných, šľachetných a skvelých ľudí táto krajina príde...opäť raz a zostanete mi tu.. tfuj... VY). Postavte ich do radu a... ZASTREĽTE ICH. A bude pokoj. Už nič neohrozí zachovanie tradičnej rodiny. Ups. Vlastne...ok, tak ešte jedna rada, dajte tam všetky slobodné matky, samozrejme aj s ich potomkami, veď tí neboli vychovávaní v tradičnej rodine a určite v nich matky vypestovali sklony k zvráteným hodnotám. A strčte k nim radšej aj celé rodiny, v ktorých žijú rodičia “na divo”, veď tam predsa vychovávajú doma samých pankhartov (to je predsa to správne označenie dieťaťa, ktoré bolo narodené v nemanželskom zväzku, nádherné pojmy ste si za celú históriu povymýšľali, len čo je pravda) FUJ! Takžez týchto detí určite nemôžu vzísť normálni slušní ľudia, keď ich rodičia nie sú zobratí, to vie predsa každý poriadny katolík, čo chodí do kostola. OK.

Máte to . . . aj keeeeď . . . počkať. Ešte vlastne treba postrieľať cigáňov . . .  a čiernych, a aj žltých, moslimov, a samozrejme, narušiteľmi tradičných hodnôt sú rozhodne všetci ateisti, veď tí predsa o tých SPRÁVNYCH KRESŤANSKÝCH hodnotách ani nechyrujú. Dobre. Pre úplný zicher aj tých, ktorých IQ je pod 100, veď ani hlúpi ľudia nemôžu zvádnuť výchovu k normálnym tradičným hodnotám, skrátka nemôžu pochopiť tieto vaše princípy, na to bez poriadneho IQ jednoducho nemajú. A ešte tých, čo majú príliš moderné a tradičným hodnotám sa vymykajúce názory, len tak, pre istotu...(nuž, tak sa tam budem už musieť postaviť aj ja do kelu...).

A teraz sa pekne poobzerajte. Dúfam, že ste plne spokojní s tými, čo vám ostali. To sú ľudia, ako ste vy, tí, ktorí majú pevné a správne hodnoty a uznávajú tradície presne tak, ako sa má, ako knihy píšu. A nezabudnite, že vám tiež ostali všetky tie deti v detských domovoch, o ktoré sa tak bojíte. Hlavne tie desiatky, čo desiatky, stovky 11-13 ročných krásnych dievčatiek, o ktoré sa tak bojíte, na ktoré tí hnusní teploši stoja zástupy pred decákmi, aby si ich mohli adoptovať a potom sa s nimi doma hrať úchylné hry, ako sa určite domnievate.

Niektorí z vás dokonca operujú s názorom, že veď predsa homosexualita je choroba, bŕrr, veď to tvrdí aj cirkev, oháňate sa tým, že donedávna bola homosexualita začlenená ku psychickým poruchám. To sa ale trošku zapletáte do slučiek vlastnej hlúposti . . . Pretože sa pýtam, aj krátkozrakosť je choroba, aj cukrovka, aj nedomykavosť srdcovej chlopne, a všetci tí, ktorí majú tieto choroby, môžu byť rodičmi a nikto proti tomu nič nenamietne, takže prečo jedna choroba dovoľuje mať status rodiča a druhá to znemožňuje? Kto bude určovať, s akou chorobou môžem vychovávať NORMÁLNE dieťa a s akou na to nemám právo? Kto to bude určovať? Vy? Katolíci? Cirkev? Politici? Občania? Kto vlastne?

Ktosi v niektorej z emočne vypätých debát na tuto horúcu tému povedal, že si želá, aby každý človek, ktorý má v sebe voči niečomu nenávisť, zakúsil na vlastnej koži, aké to je,keď sa otočí proti nemu (bolo to niečo v zmysle, že kiež by vaše dieťa bolo teplé, kiež by rasisti dostali do rodiny priženeného cigáňa a bigotní katolíci zarytú ateistku.). Nestotožňujem sa s týmto. Pretože ja som tak nebola vychovaná. Hovorili mi, kto do teba kameňom, ty do neho chlebom. Ja vám všetkým, ktorí idete do referenda a trasiete sa už, ako zaškrtnete všade odpoveď ÁNO želám, aby práve vaše deti nikdy, naozaj nikdy neboli iné...ničím zvláštne...neodlišovali sa a boli ukrutne . . . tradičné. Aby nikdy nemuseli okúsiť takéto škaredé veci, ako dnes šíria ich rodičia. V konečnom dôsledku “mýliť sa je ľudské, odpúšťať je božské”. A aj keď ste vaše referendum zabalili do krásneho pozlátkového mena a všetci poctiví katolíci sú šťastní, že idú pomáhať robiť tak krásnu vec ako je chrániť deti a chrániť rodinu, ja ostanem radšej sedieť doma, lebo v mojich očiach nejde o nič viac, ako o prachsprostý verejný boj proti homosexuálnej menšine.

PS: každý, kto má doma nejaké dieťa určite dobre vie, že tento malý človek potrebuje ku svojmu šťastiu predovšetkým lásku, porozumie, objatie, starostlivosť a pocit istoty a bezpečia a je mu úplne že ukradnuté, kto mu tieto veci dáva. Preto sa častokrát stáva, že dieťa inklinuje ku svojmu starému otcovi, láskyplnej susedke alebo súrodencovi, ktorý s n9m trávi všetok voľný čas viac, ako k vlastnému rodičovi. Preto miloval Tarzan svoje opice a bolo mu šum a fuk, či majú penis a či vagínu.

PS2: pre tých, ktorí pôjdu do referenda škrtať 3x ÁNO, vedzte, keď sa večer budete modliť, nezabudnite požiadať rozhrešenie za 3 hriechy, ktorých sa pri urne dopustíte, nakoľko vašim ÁNO:

1. obmedzíte práva detí v detských domovoch na vyrastanie u starostlivých rodičov, ktorí túžia po deťoch a chcú deti mať (na rozdiel od vás mnohých, ktorým sa dieťa iba nechtiac zadarí alebo je iba výsledkom nehody a často nechceným dôsledkom sexuálnych hrátok)

2. obmedzíte právo dieťaťa na vzdelánie v otázke sexuálnej výchovy a necháte to na rozhodnutí často mimoriadne bigotných a zaslepených a stredoveko premýšľajúcich rodičov

3. obmedzíte právo homosexuálov na uzatvorenie riadneho manželského zväzku a vedome ich tak prinútite na nemanželský sex a budete mať tým pádom podiel na ich uvrhnutí do smrteľného hriechu

PS3: a do tretice nezabudnite ešte na jeden  krásny citát z biblie:
"Preto, človek, nech si ktokoľvek, keď súdiš, nemáš ospravedlnenie. Lebo v čom súdiš iného, v tom odsudzuješ samého seba, veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté."

Preto, človek, nech si ktokoľvek, keď súdiš, nemáš ospravedlnenie. Lebo v čom súdiš iného, v tom odsudzuješ samého seba, veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté.
Preto, človek, nech si ktokoľvek, keď súdiš, nemáš ospravedlnenie. Lebo v čom súdiš iného, v tom odsudzuješ samého seba, veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté.

streda 14. januára 2015

O starých dverách, ktoré nám zmizli z haly

Mám rada lesy, hory a milujem stromy. Vraj dávajú človeku silu a energiu ( možno si pamätáte na chúďatko Ivetku Bartošovú, ako sa pokúšala týmto spôsobom pozliepať dohromady svoj krehký psychický stav - pritom podľa mňa stačilo zbaliť kufre tomu jej zázrakovi, vyhodiť ich pred dvere - aj so zázrakom a vymeniť fabku ;)). No, ja stromy neobjímam...teda ak sa nepočíta môj kamarát, ktorý je vzrastom ako buk. Ale mám rada ich vôňu, rada po nich lozím a rada len tak sedím na konári a je mi dobre. Alebo ležím. Takto nejako :)


A práve preto to u nás v hale vyzerá tak trošku ako v lese :) Mám rada tie sivobiele steny v nej, na ktorých máme svoje vlastné stromy, vtáčie búdky, listy, kvietky a konáriky... aaaa... no áno...a tie hnusné, škaredé, staré, krikľavé dvere do kúpeľne. Denne som okolo nich chodila a denne na mňa drzo vyplazovali jazyk...ehm teda vlastne nie jazyk, ale tú svoju škaredú okrovú farbu, ktorá sa tam ale že vôbec nehodila. Veď posúďte sami:


Vždycky, keď som sa ráno zobudila, želala som si, aby sa tie dvere v noci boli vyparili...aby z tej peknej steny skrátka...ZMIZLI. Úplne, celkom, nadobro. A ostala už len naša krásna lesná stena.

Žiaľ, predmety len tak nemiznú...to mi verte, vo fyzike som bola fakt celkom dobrá, tak viem, o čom hovorím... teda aspoň nie bez toho, aby sa o to nepričinili nejaký šikovní kofolovi bojovníci, štamgasti v miestnych zberných surovinách.

A tak som si jedného dňa povedala, že je načase sa zahrať na kúzelníka, urobiť čary mary fuk ááááá...nechať tie naše dvere zmiznúť...

Pohrabala som sa v našom šatníku, v ktorom nájdete naozaj veci od výmyslu sveta (neuveríte, ale minule som v ňom našla dokonca našu 4 ročnú susedku aj s kolobežkou :). Ale k veci, tak som sa tam hrabala a hrabala a hrabala. Nakoľko som malý veľký zberač :D zberám krámy z vonku, z lesa, zo záložní, bazárov, galanteriek, od babičiek a nikdy neprídem ani z obyčajnej prechádzky naprázdno (aspoň šišku alebo pekný list zo stromu musím doniesť domov v kabelke, aj keď si vždy preto vypočujem od muža lamentovanie, že raz budeme v telke v tom zberačskom programe :P), tak tam mám toho veeeeeeeeela.Hľadala som dačo, čím tie dvere prosto nejako vylepším. Narazila som na bielu farbu, ktorá ostala z maľovania - úplne obyčajná, najlacnejšia, akú v obchode majú (2,2 eura za jedno vedierko). Hmmm... žeby? Natrela som teda tie vzdorovité dvere riadnou vrstvou farby a... nič. Domazane boli, ako keď umýva človek okná vo veľkom slnku. Tak som ich nechala trošku usušiť (nedočkavá som bola a vyzeralo to priiiiserne, tak som okolo toho aj s fénom behala) a pretrela to znovu. A nervné som behala kontrolovať, ako sa centimeter po centimetri sušia tie mokré škvrny. A tak som získala biele dvere.

Hmmm na druhú. Toto bolo ešte krikľavejšie. A teraz, čo s tým? Zostal mi ešte čierny kolorovač, ktorý som použila na starú paletu. Chytila som hubku na riad (pre tých ultra moderných,, ktorí majú už roky iba umývačky riadu, to je taký hranatý mäkký bazmek, väčšinou žltej farby, ktorý má z jednej strany takú drsnú čiernu plôšku). No a tak som po tých dverách pekne po krajoch pootierala štetcom čiernu farbu a potom ju tou drsnou časťou hubky postupne poroztierala šúchaním do kruhu po celom povrchu. Urobila som to na miestach, kde som chcela, aby to vyzeralo také dáke ošúchané. Najskôr som to urobila samozrejme na zárubní, aby som sa pozrela, ako to bude vyzerať (tam by sa mi ľahšie naprávali škody, ak by sa mi to nepáčilo). Ale na môj podiv to vyzeralo v pohode.


Tak som pokračovala s kľučkou, ktorá dostala super dizajn, taký staro zaprášený, už len pavučina cez zámok chýbala k dokonalosti.


Po hodine práce dvere akoby krásne zapadli do steny a tak som už dneska spokojná :) vyzerajú zaujímavo, stlylovo, akoby staré, zaprášené, ale nejak tak pekným spôsobom...

Takže čary mary fuk: 

A ja už ráno chodím na záchod s otvorenými očami :)













piatok 9. januára 2015

Ako sa staré korčule zmenili na dámy

Cestou na nákupy som sa ako vždy zastavila v bazáre, kam rada  na skok nakuknem pre istotu, že by niečo pekné na mňa zažmurkalo a pýtalo sa ku mne domov :) V jednej zastrčenej poličke smutne ležali staré detské krasokorčule - obité, škaredé, zabudnuté. Ako mača s jedným okom, v cene za 2 eurá a 50 centov slovenských - či to sa už nehovorí?. Kúpiť ich, či nekúpiť? Ale načo by mi boli, veľkosť bola sotva na 9 ročné dieťa... Šla som po nákupoch, ale počas celej doby, keď som počítala rožky do vrecúška a zháňala svieži šalát (viete, aké umenie je zohnať po vianociach tento artikel?), som dumala nad tým zabudnutým mačaťom... ehm pardon, korčuľami. Samozrejme, cestou z mesta už spokojne ležali na kile banánov a fľaške mlieka.
Povedala som si, že kedže je zima a korčule sú predsa zimný šport, bude z nich zimná ozdoba. Cez noc som si vysnívala, čo si s tými ošúchanými nešťastnicami počnem. A tradáááá, nápad bol na svete.

Stačilo pozháňať bielu farbu, pár stužtičiek a vrhla som sa do práce.
Najskôr som tie malé športovkyne namaľovala celé bielou farbou, samozrejme som si predtým oblepila páskou podrážku, aby sa neumazala od farby, no a keď farba uschla, a pásku som dávala dolu, tak som si od zasušenej farby na pásku umazala pre istotu celú podlahu :P (ešteže mám super výkonný vysávač :D).
Navliekla som stuhy, ktoré sa mi k tomu najviac páčili a pustila sa ich navliekať (tento krok mi k môjmu prekvapeniu trval najdlhšie...ok, tak nie najdlhšie, tesne to pokulhávalo za dobou schnutia farby...na korčuliach, nie na stene). Plus som k šnúrkam dozdobila saténové mašle, ktoré mi ostali z vianočného stromčeka, ktorý mal byť pôvodne hnedo biely - nakoniec bol červeno biely a hnedé saténové mašle sa minuli (na darčeky, na ozdôbky... aha a jednou som priviazala konár stromčeka ku kredencu :D).
V kúpelni sa mi už dlhú dobu znudene povaľovala krajková stuha zo svadby mojej malej sestričky... akosi nemohla nájsť svoje uplatnenie... tá stuha, nie moja sestrička, tá je jednou z najlepších tanečníc v tejto krajine. Tak som ju prestrihla na polovicu, vzala tavnú pištoľ a pekne nariasila a nalepila po obvode vrchnej časti korčuliek, čím konečne získali image správnej mladej dámy. 
Ešte dozdobenie vločkou, ktorá sa celé sviatky odlupovala z vchodových dverí a  odmietala plniť mnou vybranú zasneženú funkciu.
Záverečné dekoračné úpravy: zo stromčeka som šlohla rukavičky, lebo sa k tomu celému výtvoru hodia, mužovi potiahla vianočnú šálu, lebo vonku sa oteplilo a háčik na kľúčiky zmenil svoje poslanie :), lebo to bolo ideálne miesto na túto zimnú novú ozdobu.
A ako záverečný lesk na pery, ktorý si každá správna žena nezabudne naniesť na pery pred odchodom z domu :P, som priateľkám z ľadu vrátila čiernou farbou a hubičkou na riad trošku toho tajomného ošúchaného vzhľadu...